Kúsok z môjho "vedeckého" skúmania

Japonci sa dostávajú do Európy výnimočne. Predpokladám, že to súvisí s ich pracovnou morálkou, teda robia "od nevidím do nevidím" a teda dovolenky veľa nemajú.

Túžba po Európe a jej histórii, kultúre je však veľká. Poznám to z rozprávania, kolegov muzikantov, ich predstavenia v Japonsku boli vždy vypredané a úspešné.

Bežný Japonec sa k nám dostane raz za život na dva-tri týždne a počas tejto doby sa presúvajú po hlavných mestách Európy. Znamená to často, že mesto/jeden deň aj s ubytovaním. Psychicka kapacita na príjem nových zážitkov je obmedzená a tak fotia, pravdepodobne s tým, že doma sa im to vybaví, že...

Pamätám si pred pár rokmi som navštívila Louvre. Manželský pár prebehol galériou až kým neobjavili Monu Lízu, predrali sa dopredu cez ostatných ľudí k obrazu, hlasno sa zasmiali, vyskočili od radosti, že to je "on" ten vzácny obraz a mazali rovnakou rýchlosťou preč. Boli rozkošní, ich radosť bola detsky úprimná. A tešila som sa s nimi.

to neviem posúdiť, či pochopili alebo nie :-)

...mňa zaujalo obrovské množstvo "cvakov" (v zmysle mnoho cvakajú), ktoré sú schopní na jednom mieste urobiť, často jeden cez druhého,...a majú pri tom obrovskú radosť :-)

...odsledovala som si i rozdiely. Muži sú pri fotení dôkladnejší, takmer vždy majú precízny, pevný postoj,

...dievčatá len tak zľahka jednou rukou zamieria a cvak. Staršie ženy som fotiť videla iba výnimočne :-)

...5-10 rokov naspäť som ich vídavala s veľkými Nikonmi, teraz skladné foťačiky čím menšie tým lepšie :-)

A ešte taká poznámky, stretávam ich pri cestách po Európe. Na vybraných miestach sa vyroja vo väčšom množstve a cvakajú dookola, teda aj ja sa do ich záberov musím dostať, tak som si uvedomila, že asi budem jednou z najfotografovanejších európaniek na ázijskom kontinente :-))))