Ctibor vládol na hrade Beckov. Ľudia ho nemali radi, pre dve veci. Jednak to bol obyčajný chmuľo, ktorý nič v živote nedokázal (okrem chvastania sa práva prvej noci). No a jednak to bol úbožiak, ktorý nemal srdce.

Ctibor mal syna, ktorý sa šiel ženiť. Prišla svadba a Ctibor chcel, aby Beckov úplne žiaril. Pozval mnoho ľudí, urobil obrovskú hostinu. To už v živote býva; ľudia, ktorí pre nikoho nič neznamenajú, chcú znamenať mnoho pre viacerých. A preto vznikajú také obrovské niekoľkotisícové svadby.

Ctibor sa chvastal, koľko ľudí prišlo. Beckov skoro spadol, ľudia nemali kde spať, ale hlavná vec, že prišli. No a tak sa šiel Ctibor poprechádzať po hrade a našiel tam žobráka. „Čo tu chceš? Odíď rýchlo odtiaľto, pľuha!“ Odpľul si a kopol do žobráka. „Milý pane, ja či len mi nedáte nejaké jedlo, nejaké zvyšky!“ Prosil žobrák, ale to nemal robiť. Ctibor ho opľul (ako správny hradný pán) a poslal na neho besné psy. Naháňali ho, naháňali, až ho našli, ale to nebol len taký obyčajný žobrák. Bol to čarodejník.

Ráno sa nevrátili psy k Ctiborovi, tak ich šli hľadať sluhovia. Ctibor nemohol, nebol predsa pán svojho času. Nenašli psov, ale našli starého žobráka. Zviazali ho, hodili do vreca a utekali k Ctiborovi.

„Opäť sa stretávame ty žobrák hlúpy.“ Vysmial sa mu Ctibor.

„Opäť, môj drahý pane.“ Povedal žobrák a pozrel sa na Ctibora.

Ctibor rozkázal, aby žobráka hodili zo skaly. Žobrák prosil o milosť, chcel ešte žiť. Ale Ctibor ho nemohol prepustiť. Čo by to bolo za chlapa, keby prejavil svoje city? Ale žobrák riekol na Ctibora svoju kliatbu. „Do roka a do dňa budeš prosiť o milosť.“ To boli jeho posledné slová. Ctibor sa rozosmial, povedal by som, že od srdca, ale to on nemal.

Prišiel čas „do roka a do dňa.“ Ctibor sa pobral na prechádzku. Teda ono to nebolo prechádzkou, mal nové šaty a chcel sa ukázať. Ctibor sa dostal k tej skale, kde poslal na smrť žobráka. Ale on si to už nepamätal, žiaľ žobrák nebol jediný koho zabil.

Ľahol si na skalu a zaspal. Zrazu sa dostala k Ctiborovi zmija. Začala syčať, ale Ctibor počul žobrákov hlas. „Prišiel som si po teba.“ A zrazu sa Ctibor zobudil, úplne spotený a vyplašil hada. Zmija ho uštipla. Spadol Ctibor zo skaly. Jeho dušu však nechce nik, preto sa v okolí hradu ešte nachádza dodnes. Dajte pozor, keď tam pôjdete.